Článok bol pôvodne publikovaný 7. decembra 2025 na instagramovom účte Komunistickej avantgardy Slovensko (@avantgardaslovensko).

Postmodernizmus ako filozofický smer sa na konci 20. storočia objavuje ako priamy útok na marxizmus a materialistické chápanie sveta. Jeho vznik odráža širší filozofický pesimizmus, ktorý sprevádzal krízu neskorého kapitalizmu a úpadok viery v kolektívnu a revolučnú transformáciu spoločnosti následkom politiky stalinistov. Postmoderna už nechce budovať veľké systémy ani poskytovať pevné odpovede – jej cieľom je odhaľovať mikromechanizmy moci, destabilizovať zaužívané významy a kategórie a ukázať, že aj to, čo sa javí ako prirodzené, je výsledkom diskurzívnych hier.

Predstavitelia postmodernizmu, akými sú Lyotard, Deleuze, Foucault či Lacan, tvrdia, že neexistuje univerzálna pravda ani jediná perspektíva, ktorá by dokázala zachytiť komplexnosť reality. Namiesto toho presadzujú pluralitu, fragmentáciu a presvedčenie, že každá forma poznania je podmienená jazykom, kultúrou a mocenskými štruktúrami, v rámci ktorých vzniká.

Materiálnu realitu – ekonomické vzťahy, vlastníctvo výrobných prostriedkov, triedy spoločnosti – chápe len ako nejaký diskurzívny konštrukt. V tomto zmysle predstavuje postmoderna určitú formu idealizmu, čo znamená, že myšlienky alebo vedomie je to, čo určuje naše spoločenské bytie.

V kontraste s postmodernizmom stojí historický materializmus, ktorý vychádza z objektívneho skúmania reality a jej procesov. V praxi marxizmu ako revolučného hnutia je nevyhnutné opierať sa o túto metódu, pretože presne vysvetľuje, ako sa spoločnosti prostredníctvom dejín vyvíjajú, a to spolu so svojimi výrobnými vzťahmi. Teda presnejšie, naša ekonomická realita je základňou celej spoločnosti, od ktorej všetky ďalšie vzťahy tzv. nadstavby (právo, filozofia, umenie) vychádzajú.

Keď Foucault tvrdí, že moc je všadeprítomná a funguje ako sieť vzťahov, ktorá preniká naším každodenným životom, tak tým implikuje, že všetci sme jej súčasťou a ako sme obeťami, tak sme aj vinníkmi – či už sme pracujúci alebo kapitalista. Takýto pohľad rozmazáva, kto z moci profituje a kto je jej prostredníctvom vykorisťovaný.

Marxizmus nepopiera, že sa moc prejavuje na mnohých úrovniach, no zdôrazňuje, že jej základ vychádza z triednych vzťahov – konkrétne z vlastníctva výrobných prostriedkov, ktoré dáva kapitalistom moc nad pracujúcimi. Všetky ďalšie podoby moci (ako sú aj tie kultúrne) slúžia na dominanciu kapitalistickej triedy.

Foucault, ako aj celý postmodernizmus tvrdia, že dejiny nemajú žiadny smer či cieľ. Podľa tejto teórie v procese histórie neexistoval pokrok, ide len o neustálu výmenu foriem moci. 

Historický materializmus nám naopak ukazuje, ako sa dejiny vyvíjajú určitým smerom. Prechádzajú od otroctva cez feudalizmus a kapitalizmus až k socializmu. Vývoj nie je plynulý, ale dochádza k nemu prostredníctvom nenapraviteľných úpadkov kapitalizmu, keď už nie je schopný rozvíjať výrobné prostriedky. Tento úpadok sa odohráva cez kontradikcie a boje, no napriek tomu predstavuje pohyb k možnosti ľudského oslobodenia, pričom je dôležité iba pochopiť, kto ho môže uskutočniť a akým spôsobom.

Preto je dôležité vyvarovať sa postmodernistickým pesimistickým pohľadom, ktoré môžu viesť k apatii, že sa spoločnosť nezlepšuje a nič sa nedá skutočne zmeniť. Takáto paralýza nakoniec vyhovuje iba kapitalistickej vládnucej triede, keď sa ľudia jednoducho zmieria s tým, čo je.

Foucault tvrdí, že neexistuje žiadny pevný, stabilný subjekt. Podľa neho sme všetci formovaní sieťou moci a diskurzu, takže neexistujú jasné skupiny ako „trieda“. Vidí iba množstvo rôznych identít a lokálnych odporov, ktoré vznikajú v rôznych situáciách.

Marxizmus však hovorí, že existuje objektívny triedny konflikt, v ktorom z robotníkov robí triedu ich spoločná rola vo výrobnom procese. Robotníci zdieľajú spoločný záujem – oslobodiť sa od vykorisťovania, a keď sa trieda dokáže organizovať, stáva sa silou schopnou skutočne zmeniť svet.

Foucaultovým odkazom je, že revolúcia je len ilúziou. Podľa neho neexistuje žiadna veľká historická zmena, ale iba malé, lokálne formy odporu – osobné praktiky a mikroemancipácie.

Postmodernistická predstava osobnej emancipácie nezasahuje podstatu problému. Kapitalizmus tieto identity a individuálne formy „oslobodenia“ nijakým spôsobom neohrozuje – všetko sa to dá využiť ako nový trh pre konzum a od primárneho problému, čím je kapitalistický vykorisťujúci spôsob výroby, nás len rozptyľuje.

Pre systém preto nie sú hrozbou identitné boje, ale pracujúca trieda, ktorá sa rozhodne konať: organizujme sa za reálnu materiálnu zmenu a za optimistickú – revolučnú filozofiu!