„Všetky reči o tom, že historické podmienky na socializmus ešte ‚nedozreli‘, sú buď výsledkom nevedomosti, alebo vedomého klamstva. Objektívne predpoklady na proletársku revolúciu nielenže ‚dozreli‘, no už začali akosi zahnívať. Bez socialistickej revolúcie už v nadchádzajúcom historickom období stojí celá ľudská kultúra pred hrozbou vypuknutia pohromy. Na ťahu je proletariát, teda predovšetkým jeho revolučný predvoj. Historická kríza ľudstva sa obmedzuje na krízu revolučného vedenia.“
Lev Trockij. Smrteľná agónia kapitalizmu a úlohy Štvrtej internacionály alebo Prechodný program.
Týmito slovami opísal Lev Trockij situáciu vo svete v roku 1938. Bez týchto údajov by si však človek mohol ľahko myslieť, že ich niekto vyslovil iba včera. V skutočnosti sú Trockého myšlienky omnoho naliehavejšie dnes ako v čase, keď Trockij dokončoval tzv. Prechodný program.
Svetovým poriadkom otriasa jedna kríza za druhou. Médiá informujú o opäť ďalšom imperialistickom konflikte, o genocíde podporovanej kapitalistickými štátmi alebo o novej obchodnej vojne. Za rohom číha hrozba krachu na burze a vlády riešia stagnujúcu ekonomiku šetrením na sociálnom zabezpečení pracujúcich. Proletariát čelí hromadnému prepúšťaniu zo zamestnania z dôvodu znižovania nákladov vo výrobnom procese. To všetko sprevádza vzmáhajúca sa policajná brutalita a porušovanie ľudských práv na dennom poriadku. Buržoázni pravicoví demagógovia svojou nenávistnou rétorikou cielia na najzraniteľnejšie skupiny v spoločnosti od migrantov po LGBTI+ ľudí, volajúc po násilí, pogromoch a deportáciách. Z ekonomickej krízy vinia všetkých a všetko, len nie skutočný koreň problému. Tým je zlyhanie a protikladnosť kapitalizmu ako dominantného výrobného spôsobu, ktorý sa javí čoraz jasnejšie ako neudržateľný a zrelý na zvrhnutie.
Najmä mladí ľudia rapídne strácajú dôveru v tvrdenia, že sa im bude žiť lepšie ako ich rodičom. Zachádza to tak ďaleko, že mnohí dokonca uvažujú, či sa vôbec dožijú ďalšieho desaťročia. Americký analytický portál Gallup uvádza, že v USA sa výskyt diagnostifikovanej depresie u mladých ľudí vo veku 18 až 29 rokov za obdobie od roku 2017 do roku 2026 viac než zdvojnásobil, a to z 13 % na celkom 28 %. Analýza zároveň ukazuje, že u ľudí s nízkym ročným príjmom domácnosti bol výskyt depresie disproporčne vysoký. Ešte stále je reč o USA, údajne najbohatejšej a najväčšej kapitalistickej veľmoci sveta.
Nerovnosť, chudoba a chaos
Index globálneho mieru 2024 (GPI) tvrdí, že súčasne prebieha 56 ozbrojených konfliktov globálne. To je najviac od obdobia druhej svetovej vojny. To je absurdné. Jedným z nich je genocída páchaná na Palestínčanoch v Gaze, v ktorej izraelská armáda zavraždila vyše 70 000 Palestínčanov a zdevastovali Gazu. To všetko s entuziastickou podporou od „demokratického“ Západu, od Bidena a Trumpa cez Merza, Starmera a Macrona až po Fialu a Kaliňáka. (Šimečka radšej mlčí, nech nenahnevá svojich pánov v Bruseli a vo Washingtone.) Toto je medzinárodný „poriadok“, založený na „pravidlách“, ktoré NATO usilovne budovalo posledných 80 rokov.
Švajčiarska banka UBS v roku 2024 zverejnila správu, v ktorej uvádza, že najbohatších 1,6 % ľudí vlastní 48,1 % svetového bohatstva, zatiaľ čo najchudobnejších 1,57 miliárd, teda zhruba pätina svetovej populácie, vlastní iba 0,6 %. Slovenská vláda zas v roku 2025 uviedla, že v ohrození chudobou žije viac ako milión Slovákov, teda cca 18 %. To predstavuje takmer dvojpercentný nárast z 16,4 % v roku 2019. Aj nemecká ekonomika, fetišizovaná milovníkmi kapitalizmu a Európskej únie, klesla v HDP o 0,2 % v roku 2023 a potom o 0,3 % v roku 2024! Takže máme slobodu cestovania, ale nie peniaze na cestovanie.
Niektorí vinia tú či onú vládu, Fica, Brusel, Rusko, USA. Vidíme však, že nerovnosť, slabý rast či recesia a koncentrácia majetku do hŕstky rúk je globálny problém. Aj tie najbohatšie krajiny upadajú. Iní hovoria, že hlúpi a leniví závidia úspešným. My sa pýtame: čomu je ľahšie veriť? Tomu, že osem miliárd ľudí nechce pracovať alebo že kapitalizmus funguje iba pre najbohatšie elity? Sú zamestnanci Amazonu leniví alebo robí Bezos všetko pre to, aby sa obohatil na úkor svojich podriadených, na úkor prírody, štátu, všetkých svätých prikázaní…?
Neriešiteľná permanentná kríza
Buržoázni analytici prestávajú veriť vlastnému systému. Vinia populistov, čínske clá, násilné počítačové hry, migrantov, čokoľvek a kohokoľvek. Podstata veci je však celkom jednoduchá – nie je zisk.
Kapitalizmus je založený na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, ktoré predstavujú mašinérie, továrne, fabriky, ale aj pozemky a priestory. Sem-tam sa nájde štátny podnik, ale tie existujú v podstate len preto, aby zaistili kapitalistom ľahký prístup k infraštruktúre či kľúčovému tovaru a službám. Vyrába sa pre súkromný zisk, nie pre úžitok. Keď nie je zisk, nič sa nevyrába.
Súčasne prežívame globálnu krízu nadvýroby. Podnikatelia sa snažia vyrábať veľa za lacno, aby porazili konkurenciu na trhu. To však rýchlo totálne presýti trh. Hordy tovaru sedia v skladoch nepredané.
Aby si kapitalisti zaistili vyšší zisk či znížili náklady a výdavky, útočia na mzdy, zatvárajú fabriky, vynútia si daňové odpustky, rozkrádajú štátne majetky, znížia benefity, aby boli ľudia zúfalejší a prijali nižší plat. To však znižuje kúpnu silu proletariátu, čiže sa predáva ešte menej. Je to začarovaný kruh, ktorý sa deje vždy a všade.
Nie je kam investovať. Peniaze prinášajú už iba špekulačné bubliny, kryptoinvestície a neudržateľné dlhové schémy. Keby sme nejakému feudálnemu roľníkovi povedali, že spoločnosť upadá, lebo máme nadbytok vecí, myslel by si, že sme sa zbláznili.
Logicky to šíri nespokojnosť, na povrch vychádzajú nepríjemné myšlienky a vznikajú hnutia pre vládnucu triedu, ktorá potrebuje spoločenskú a politickú harmóniu, aby vykonávala svoje ekonomické potreby. Zrazu sa demokratické slobody, na ktoré sme si na Západe zvykli, nehodia. Zatiaľ tu nemáme diktatúru, ale nepochybne smerujeme k ohlodávaniu našich práv – príkladom je protikomunistický zákon v Českej republike. Komunizmus je naozaj mŕtvy a nikoho nezaujíma, pre istotu ho však zakážeme! Komické.
Je to globálny a nezvratný trend. Kapitalizmus je natoľko rozvinutý a presýtený, že nezvláda bohatstvo, ktoré v ňom bolo vytvorené.
Po druhej svetovej vojne boli zisky a investície vysoké, preto si mohla buržoázna trieda dovoliť vytvoriť sociálne štáty a priznať pracujúcim relatívne vysoké benefity a mzdy. Z tejto historickej výnimky sme ešte
ako-tak vyžívali asi do krízy v roku 2008, možno ešte do covidu. Relatívna prosperita už však pominula. Ak sme skeptika nepresvedčili argumentami, presvedčia ho najbližšie roky života.
Existuje alternatíva?
My veríme, že kapitalizmus dávno neposúva spoločnosť vpred a je vo svojom senilnom úpadku. Každý deň jeho pokračovania je katastrofou pre ľudstvo. Mnoho ľudí si však povie, neskúsili sme už raz komunizmus? Neskončilo sa to zle? Keď je to tu také zlé, kde je nejaká socialistická opozícia?
V roku 1917 boľševici na čele s Leninom a Trockým ukončili stáročia absolutizmu, náboženských predsudkov, feudalizmu, negramotnosti, zotročenia žien a pod. Zaviedli systémy, ktoré vyniesli robotníkov a roľníkov na vrchol spoločnosti a ktoré za 40 rokov dostali Sovietsky zväz zo zaostalosti na úrovni dnešného Pakistánu do vesmíru a atómovej éry. Stal sa konkurencieschopný s USA.
V 20. rokoch, najmä po Leninovej smrti, však v následku devastácie, zaostalosti a izolácie Ruská revolúcia zdegenerovala. Revolučný proletariát bol vyčerpaný. Robotnícku demokraciu a ozajstnú socialistickú konštrukciu nahradila totalita kariéristov, byrokratov a oportunistov na čele so Stalinom. Nemali vôbec záujem budovať novú spoločnosť, ale iba si udržať moc. Socializmus bol iba heslíčkom na sviatky. Zo zahraničných komunistických strán vrátane československej spravili nástroje zahraničnej politiky ZSSR. Ekonomika bola podriadená potrebám vlády, nie ľudí.
Antikomunisti nás zrovnávajú s bývalým stalinizmom. „Komunisti kážu pekné veci, ale vždy sa to končí totalitou.“ Toto je, samozrejme, demagógia a klamstvo. Historicky úprimní komunisti, teda opozičníci Stalinovi na čele s Levom Trockým, skončili zastrelení ako prví. Nie buržoázni demokrati, nie liberáli, nie kresťania, nie Horáková, ale komunisti.
Tiež podotýkame, že nemáme nič spoločné s KSČ či KSS okrem podobnosti v názve. My, Komunistická avantgarda Slovensko, patríme pod Revolučnú komunistickú internacionálu (RCI) s centrom v Londýne. Tá pochádza z britského Militantu, ktorého korene zase siahajú do Trockého Štvrtej internacionály, vytvorenej ako protiváhu voči Stalinovej zradnej politike. Náš baner je teda kompletne čistý od stalinistickej diktatúry a iného, čo sa tu dialo za bývalého režimu.
Vidíme kompletný bankrot reformistických organizácií a odborov. Skupiny, ktoré sa snažili reformovať kapitalizmus, robiť „rozumnú politiku“, robiť referendá, apelovať na politikov, organizovať protesty bez cieľu a jasného programu, boli pohltené do systému alebo sa rozpadli. Socialisti.sk a Front ľavicovej mládeže stratili akýkoľvek obsah, i keď formálne ešte existujú. Snažili sa hľadať skratky, pchať sa do parlamentu, riediť svoje slogany, aby nevystrašili pracujúcich, ktorí predsa nechcú komunizmus. Ich predseda
Artur Bekmatov dokonca šiel robiť poradcu Ficovi, aby „získal financie“
a „zviditeľnil hnutie“. Jedným slovom, boli netrpezliví, nedisciplinovaní a bez jasného smeru (mali iba Smer).
Je komunizmus/socializmus ďaleko? Áno. Sú masy väčšinou pasívne či protikomunistické? Áno. Je ľavicové/robotnícke hnutie v absolútne katastrofálnom stave v takmer každej krajine na svete? Áno. Je budovanie strany zdĺhavé, nevďačné a náročné? Áno.
Ale musíme to robiť. Vidíme, že kapitalizmus každým rokom vrhá ľudstvo do hlbšej diery. Sám sa neukončí; vyžaduje vedomý zásah od utláčaných más a ich revolučného predvoja.
Časť populácie si ešte vie dovoliť určitý komfort a mnoho ľudí zase nemá čas a energiu budovať stranu. No kríza si nakoniec príde po nás všetkých. Môže to byť nezamestnanosť, škrt benefitov, povolanie na vojnu o zahraničné trhy a prestíž nenávidených politikov, obmedzenie politických slobôd, daň na kľúčový tovar.
