Klimatická kríza nie je prírodnou katastrofou, ktorá by sa objavila náhle a bez príčiny. Je historickým produktom konkrétneho spoločenského systému. Korene antropogénnej klimatickej zmeny siahajú do obdobia priemyselnej revolúcie, keď sa kapitalizmus ako dominantný spôsob výroby oprel o masívne využívanie fosílnych palív a premenil prírodu na surovinu pre nekonečnú akumuláciu kapitálu. Uhlie, ropa a plyn sa stali motorom dynamickej kapitalistickej produkcie, ktorej cieľom nie je uspokojenie spoločenských potrieb, ale maximalizácia zisku.

Dnes žijeme v období, ktoré mnohí buržoázni teoretici označujú ako antropocén, teda špecifickú epochu, v ktorej ľudská činnosť zásadne mení planetárny systém. Tento pojem však zakrýva dôležitú pravdu: nie ľudstvo ako také, ale konkrétny ekonomický systém a trieda, ktorá z neho profituje, stojí za devastáciou planéty. Kapitalizmus totiž pretvoril prírodu na objekt bezbrehého vyčerpávania, zdroj surovín a priestor na odkladanie odpadu.

Výsledky tejto logiky vidíme dnes všade okolo nás. Extrémne výkyvy počasia, narušené biotopy, masívne odlesňovanie, úbytok vodných zdrojov, degradácia pôdy, pokles populácií opeľovačov či kolaps poľnohospodárskych aktivít (ktorý vo svojich začiatkoch zasahuje najdevastujúcejším spôsobom práve tropické krajiny, často ekonomicky závislé od produkcie a exportu prírodných zdrojov) sú len niektoré z prejavov systému, ktorý nedokáže rešpektovať ľudské a ekologické limity planéty. Klimatická migrácia zároveň ukazuje, že táto kríza nepozná hranice: jej najtvrdšie dôsledky dnes síce pociťujú tropické regióny, no postupne zasahujú celý svet.

Príroda ako komodita

Človek vždy formoval prostredie podľa svojich potrieb. Rozdiel medzi prvotnými spoločnosťami a kapitalizmom však spočíva v logike výroby. Kapitalizmus transformoval prírodu na predmet trhu. Rozvoj kapitalizmu v novoveku prehĺbil pohľad na prírodu ako na obyčajný, nekonečný zdroj surovín. Ideológia vládnucej triedy ešte viac rozšírila ospravedlňovanie systematického drancovania.

Produktívna práca pracujúcich vytvára hodnoty, no výsledná nadhodnota sa koncentruje v rukách úzkej kapitalistickej elity. V procese výroby sa zároveň nič nekompenzuje za zničené ekosystémy, vyčerpané zdroje a zdevastované prostredie. Vzduch, ktorý dýchame, voda, ktorú pijeme, a pôda, z ktorej získavame potravu, sa stávajú obeťou výrobného systému, ktorý ich vníma iba ako externé náklady. Ekologická kríza je preto v skutočnosti problémom ekonomických vzťahov. Analýza výrobných procesov odhaľuje, že kapitalistická výroba je štrukturálne závislá od lacných zdrojov a lacnej práce. Príroda aj pracujúci sú v tomto systéme vykorisťovaní paralelne.

Extraktivizmus a nekonečná akumulácia

Moderný kapitalizmus je poháňaný extraktivizmom: ťažbou surovín, ktorá doslova odstraňuje kusy planéty. Ide o proces, ktorý je nezvratný, keďže vyťažené zdroje sa nedajú obnoviť. Napriek technologickému pokroku a existencii ekologickejších alternatív však globálna ťažba materiálov neustále rastie. Podľa údajov Medzinárodného panelu OSN pre zdroje vzrástla globálna ročná ťažba z približne 27 miliárd ton v roku 1970 na viac než 92 miliárd ton v roku 2017. V časoch hospodárskych kríz sa extraktivizmus dokonca zrýchľuje. Štáty sa snažia ekonomické problémy riešiť ešte intenzívnejším drancovaním prírodných zdrojov. Tak sa reprodukuje začarovaný kruh: kríza kapitalizmu vedie k ešte väčšej ekologickej devastácii.

Triedny charakter klimatickej krízy

Odborár a environmentalista Chico Mendes raz povedal:
„Environmentalizmus bez triedneho boja je len záhradkárčenie.“

Táto veta presne vystihuje jadro problému. Klimatická kríza má jasný triedny rozmer. Kapitalistická propaganda často tvrdí, že za klimatickú krízu môžeme všetci. Ide však o buržoázne klamstvo, ktoré má zakryť skutočnú distribúciu zodpovednosti. Najbohatšie jedno percento planéty produkuje neporovnateľne vyššiu uhlíkovú stopu než väčšina populácie. Odhaduje sa, že najbohatší ľudia vypustia za približne 90 minút viac CO₂ než priemerný pracujúci človek za celý život. Zároveň vieme, že len približne 100 korporácií je zodpovedných za viac než 70 % globálnych emisií skleníkových plynov. Medzi nimi dominujú ropné a uhoľné giganty ako ExxonMobil, Chevron, Saudi Aramco či Shell. Kapitalistická propaganda však systematicky presúva zodpovednosť na jednotlivcov. Konzumentom sa hovorí, aby znižovali svoju individuálnu uhlíkovú stopu, zatiaľ čo samotný systém nadprodukcie zostáva nedotknutý. Ide o klasický príklad greenwashingu, teda marketingovej stratégie, ktorá má zakryť skutočné príčiny ekologickej krízy.

Globálna dimenzia krízy

Klimatická kríza je globálny problém a vyžaduje globálne riešenia. Nie je možné ju vyriešiť izolovanými opatreniami jednotlivých národov a regiónov. Aj keby celá západná hemisféra prešla na nízkouhlíkové hospodárstvo, samotné globálne výrobné vzťahy a reprodukcia logiky vykorisťovania človeka a prírody by zostali nezmenené.

Ako reflektujú teórie o globálnych ekonomických závislostiach, historický vývoj kapitalizmu vytvoril globálnu hierarchiu medzi centrom a perifériou. Koloniálna expanzia Európy vybudovala bohatstvo krajín kapitalistického jadra na úkor krajín periférie a semiperiférie. Extraktivizmus a export surovín z periférnych krajín dodnes reprodukujú tento vzťah závislosti. Klimatická kríza tak prehlbuje existujúce globálne nerovnosti: krajiny, ktoré najmenej prispeli k emisiám, často čelia jej najtvrdším dôsledkom.

Parížska klimatická dohoda je učebnicovým príkladom toho, ako kapitalizmus nie je schopný vyriešiť krízu, ktorú sám splodil. Je to diplomaticky uhladený pomník politickej zbabelosti, v ktorom sa osud planéty podriaďuje záujmom trhu a ziskovosti kapitálu. Jej ciele sú nastavené tak nízko, aby neohrozili moc fosílneho priemyslu, a jej mechanizmy sú zámerne vystavané na dobrovoľnosti, teda na predpoklade, že trieda, ktorá desaťročia bohatla na drancovaní zeme, sa zrazu sama od seba rozhodne vzdať vlastných ziskov. To nie je klimatická politika. To je ilúzia, ktorá má upokojiť verejnosť, zatiaľ čo kapitál ďalej spaľuje budúcnosť ľudstva.

Samotná logika dohody je zhnitá od základov. Namiesto záväzného, vynútiteľného obmedzenia ťažby a spaľovania fosílnych palív dostávame sériu národných sľubov, marketingových fráz a diplomatickej rétoriky. Namiesto plánovanej globálnej transformácie výroby a redistribúcie svetového bohatstva dostávame nekonečné odklady, rôzne formy finančných a právnych kompenzácií vznikajúceho znečistenia, ktoré robia z ekologického kolapsu ďalší priestor na špekuláciu. Parížska dohoda tak nepredstavuje prelom, ale formu riadeného zlyhávania, ktorá nemá v žiadnom prípade ambíciu zmeniť jadro problému. 

Spoliehanie sa na dobrú vôľu tých, ktorí krízu spôsobili, je zároveň dôkazom o triednej povahe planetárnej krízy. Kapitalistické štáty totiž nemajú záujem skutočne zlomiť moc korporácií, pretože samy fungujú ako politickí správcovia ich záujmov. Od vlád, ktoré sú prepojené s finančným kapitálom, energetickými gigantmi a developerskými skupinami, nemožno očakávať, že povedú vojnu proti samotnému princípu akumulácie. 

Parížska klimatická dohoda je teda symbolom historického bankrotu buržoáznej politiky. Ukazuje, že v rámci kapitalizmu sa aj tie najnaliehavejšie otázky prežitia menia na predmet kompromisu s triedou, ktorá má priamy materiálny záujem na pokračovaní deštrukcie. Klimatickú krízu nemožno vyriešiť bez stretu s mocou kapitálu, bez vyvlastnenia fosílnych oligarchií a bez plánovanej, demokraticky riadenej premeny výroby v záujme pracujúcej väčšiny. Inými slovami, nie je to nedostatok ambície jednotlivých dohôd, čo nás privádza k záhube, ale samotná existencia systému, v ktorom má kapitál väčšiu hodnotu než život. Propaganda takzvanej zelenej transformácie zároveň podčiarkuje, že v praxi ide o prenášanie nákladov na pracujúcich, napríklad pri drahých technológiách, ktoré si nízkopríjmové skupiny nemôžu dovoliť.

Klimatická kríza je v skutočnosti krízou kapitalizmu. Systém založený na nekonečnom raste produkcie nemôže fungovať na planéte s konečnými zdrojmi. Každý pokus o riešenie klimatickej krízy bez zmeny výrobných vzťahov tak nevyhnutne narazí na hranice systému. Skutočné riešenie preto nemôže byť technokratické ani čisto environmentálne. Musí byť sociálne a politické. Znamená transformáciu ekonomiky smerom k spoločenskej kontrole výroby, plánovaniu produkcie podľa potrieb spoločnosti a rešpektovaniu ekologických limitov planéty.

Socializmus alebo ekologický kolaps

Bez sociálnej spravodlivosti nemôže existovať klimatická spravodlivosť. Prechod na ekologicky udržateľnú spoločnosť si vyžaduje demokratickú kontrolu nad energetikou, priemyslom a prírodnými zdrojmi. Znamená to prekonanie logiky zisku a orientáciu na reprodukciu života. Dejiny nás učia, že vládnuce triedy sa svojej moci nikdy nevzdávajú dobrovoľne. Ak má ľudstvo prežiť klimatickú krízu, bude potrebná masová mobilizácia pracujúcich. Budúcnosť planéty sa tak stáva otázkou triedneho boja. Nie medzi človekom a prírodou, ale medzi spoločnosťou organizovanou pre život a systémom organizovaným pre zisk. Preto dnes stojíme pred historickou voľbou: socializmus alebo ekologický kolaps.