Diskusia o vzťahu politickej moci a umenia nie je nová. Nové však musí byť to, ako ju chápeme. Keď sa dnes pýtame na umenie, nemôžeme opakovať vyprázdnenú otázku „čo je umenie“, ktorú už postmodernizmus rozložil na relativizmus významov a popieranie pravdy. Skutočná otázka znie: v akých spoločenských podmienkach umenie vzniká a komu slúži? Umenie je totiž vždy historicky podmienené a vždy stojí na strane určitej triedy; aj keď sa maskuje ako čisto estetické. V umení sa odzrkadľuje schopnosť človeka uchopiť okolitú realitu, vlastné vnútorné procesy i ducha doby, v ktorej tvorí. Práve preto nemožno umenie chápať ako sféru, ktorá stojí mimo spoločnosti. Nevzniká vo vzduchoprázdne. Je výsledkom konkrétnej spoločnosti, jej výrobných vzťahov, jej ideológie, jej triednych protikladov.
Marxistická odpoveď sa nezačína pri vkuse, ale pri dejinách. Marx v predhovore ku Kritike politickej ekonómie napísal: „Nie je to vedomie ľudí, čo určuje ich bytie, ale ich spoločenská existencia, čo určuje ich vedomie.“ To neznamená, že by človek bol iba pasívnym produktom okolností; znamená to, že aj najvyššie formy duševnej činnosti, teda aj umenie, nesú pečať materiálneho života spoločnosti, z ktorej vyrastajú. Umenie preto nikdy nie je neutrálne.
To však neznamená, že marxizmus redukuje umenie na hrubý ekonomický odraz produkovaný triednou spoločnosťou alebo že hodnotu diela meria iba podľa triedneho pôvodu autora. Práve v tomto momente nám napomáha pri zbavovaní sa dogmatizmu v nazeraní na umenie Lev Trockij v Literatúre a revolúcii, kde píše: „Umelecké dielo by sa malo v prvom rade posudzovať podľa vlastných pravidiel, teda podľa pravidiel umenia.“ Pričom hneď dodáva: „Len marxizmus však dokáže vysvetliť, prečo a ako vznikol určitý umelecký smer v danom historickom období.“ Trockij teda trvá na dvoch veciach naraz: umenie má vlastné zákony, vlastnú formu, vlastné kritériá; no zároveň nie je „bezhmotný prvok, ktorý sa živí sám sebou“, ale „funkcia spoločenského človeka, ktorá je neoddeliteľne spätá s jeho životom a prostredím“. Kľúčové je práve toto rozlíšenie. Marxistický prístup neznamená, že hodnotu umeleckého diela určujeme podľa triedneho pôvodu jeho autora ani že automaticky povyšujeme každé dielo, ktoré sa hlási k revolučným myšlienkam. Takéto mechanické chápanie by bolo popretím samotnej podstaty umenia. Umenie musí byť posudzované podľa vlastných umeleckých zákonov: podľa formy, autenticity a vnútornej sily pri prežívaní sprostredkovaného zážitku, no zároveň musí byť zasadené do historického a spoločenského kontextu, ktorý vysvetľuje jeho vznik aj jeho význam.
Trockij ďalej píše: „Bolo by detinské domnievať sa, že každá trieda je schopná úplne a v plnej miere vytvoriť svoje vlastné umenie zo seba samej a najmä že proletariát je schopný vytvoriť nové umenie prostredníctvom uzavretých umeleckých cechov alebo kruhov.“ Proletariát podľa neho nemá budovať nejakú úzku cechovú „robotnícku estetiku“, nielen preto, že trieda pracujúcich má objektívne najmenej času na tvorbu umenia, keďže najviac produktívna časť jeho dňa je tvorená prácou. Historickou úlohou proletariátu je zrušiť triednu spoločnosť a otvoriť priestor kultúre a umeniu, ktorá je skutočne pre ľudí. Revolučnosť spočíva v tom, že sa odstránia materiálne podmienky, ktoré z krásy robia luxus, z tvorby komodity a z publika pasívnych spotrebiteľov.
Keď sa na dejiny pozrieme týmto spôsobom, zjaví sa nám celkom iný obraz, než aký ponúkajú liberálne dejiny umenia. Praveké jaskynné maľby neboli „umením pre umenie“ v modernom odcudzenom zmysle. Boli súčasťou kolektívneho života, pokusom zachytiť svet a symbolicky naň pôsobiť. Ich funkcia bola spätá so životom komunity. Až so vznikom triednej spoločnosti sa umenie čoraz pevnejšie viaže na moc. Monumentálne stavby staroveku a stredoveku neboli iba estetické objekty, ale aj nástroje ideológie: egyptské pyramídy, stredoveké katedrály či feudálne paláce mali demonštrovať trvácnosť a nadradenosť vládnucej vrstvy, zmenšovať jednotlivca a pripomínať mu jeho podriadenosť. Tvorba bola síce ľudská a tú najťažšiu úlohu pri realizácii monumentálnych objektov zohrali spravidla práve pracujúci, no prístup k nej, jej funkcia i jej objednávatelia boli triedne určení.
V tomto duchu môžeme čítať aj dejiny cirkevného a dvorského umenia. Umelecké diela boli po stáročia využívané na propagáciu náboženstva, ideológií a bohatých elitných kruhov, ktoré v umeleckých aktivitách nehľadali len krásu, ale aj prestíž, legitimizáciu a moc. Baroková sakrálna architektúra so svojou veľkoleposťou, dramatickosťou a majestátnosťou nevytvárala iba estetický zážitok; mala v pozorovateľovi vzbudiť pocit malosti, pominuteľnosti a podriadenosti. Renesančné mecenášstvo nielen slávnych Mediciovcov nebolo oslavou slobodného umenia, ale dejinnou formou jeho závislosti od bohatstva. Umelec mohol byť génius, no jeho prežitie záviselo od vôle patrónov. Títo patróni si na dielach žiadali nielen krásu, ale aj svoje vlastné zvečnenie, svoj vkus a svoju moc. Sloboda tvorby tu bola obmedzená materiálnymi podmienkami rovnako tvrdo, ako je obmedzená dnes, len inými prostriedkami.
V tomto kontexte je zaujímavý aj príklad Caravaggia. Jeho význam nespočíva v tom, že by vo svojich obrazoch popieral mocenský poriadok či kritizoval triedny charakter spoločnosti, ale v tom, že vo vnútri jej rámca dokázal narušiť oficiálnu ikonografiu a priniesť do náboženského obrazu telá a tváre ľudí „zospodu spoločnosti“: zlodejov, prostitútok, trestancov, chudobných. Takáto tvorba nepotvrdzuje mýtus „čistého umenia“, ktoré stojí nad svetom; ukazuje skôr, že aj veľké umenie vzniká v zápase s dominantnou ideológiou svojej doby a jeho revolučný potenciál je posudzovaný vo svojich vlastných umeleckých kritériách. Podobné zobrazovanie najspodnejších spoločenských vrstiev bolo priamym útokom na vtedajšie nedotknuteľné aspekty štruktúry moci, kresťanskej vierouky a zobrazovania sväých. Umenie môže odporovať, môže odhaľovať, môže ísť proti prúdu. Nemôže však uniknúť spoločenskému boju, v ktorom vzniká.
Lenin tento problém formuloval z pozície revolučnej politiky ostrejšie než z pozície estetiky. V texte Organizácia strany a stranícka literatúra píše: „Literatúra sa musí stať súčasťou spoločnej veci proletariátu – ,ozubeným kolieskom a skrutkou‘ jedného veľkého sociálnodemokratického mechanizmu.“ Tento citát sa často vulgarizuje, akoby Lenin chcel z umenia spraviť iba stranícku príručku. V skutočnosti hovorí o straníckej literatúre a o nevyhnutnosti rozbiť buržoázny mýtus „nestranného“ písania. Jeho zásah mieri proti predstave, že literatúra môže stáť nad triedami. A v tomto má úplnú pravdu. V triednej spoločnosti ani kultúra, ani tlač, ani literatúra neplávajú nad záujmami. Sú do nich ponorené. Leninov prínos nespočíva v popretí špecifík umeleckej tvorby, ale v odhalení, že „nestraníckosť“ je v buržoáznej spoločnosti iba iným menom pre straníckosť vládnucej triedy.
V rozvinutom kapitalizme tento vzťah nadobúda novú, rafinovanejšiu podobu. Vplyv náboženstva na umelecké formy oslabol, no ideologická moc nezmizla; iba zmenila svoj mechanizmus. Už nejde predovšetkým o otvorené dogmy cirkvi alebo dvora, ale o nadvládu trhu. Súčasné umenie je deformované tým, že sa stáva komoditou podliehajúcou záujmom svojej predajnosti. To nie je okrajový jav, ale základná logika kapitalistickej kultúry. Keď sa z umeleckého diela stane tovar, jeho spoločenský osud sa mení. Prestáva byť posudzované predovšetkým podľa pravdivosti, formy, sily alebo schopnosti pretvárať naše vnímanie reality; čoraz viac sa posudzuje podľa ceny, obehu, značky, investičného potenciálu a rýchlosti spotreby.
Marx začína Kapitál vetou: „Bohatstvo spoločností, v ktorých prevláda kapitalistický spôsob výroby, sa javí ako ,obrovský súbor tovarov‘.“ V takejto spoločnosti sa nevyhnutne aj kultúra začína javiť ako nesmierna hromada kultúrnych tovarov, čiže komodít. To, čo Marx nazýva tovarom, nie je len vec na použitie, ale vec určená na výmenu, na trh, na obežnú hodnotu. Keď sa tejto logike podriadi umenie, hodnotu diela stále viac určuje to, za koľko sa predá, kto ho vlastní, v akom aukčnom dome sa objaví a aký status svojim vlastníkom poskytuje. Obraz sa mení na aktívum, galéria na distribučný kanál prestíže, zberateľ na hráča trhu.
Tu je mimoriadne vhodný príklad umeleckého politického aktivistu Banksyho. V roku 2018 sa na aukcii Sotheby’s po predaji diela Dievča s balónom čiastočne skartovalo mechanizmom ukrytým v ráme. To, čo malo byť gestom proti aukčnej logike a proti komodifikácii umenia, sa v tej istej chvíli zmenilo na ďalší triumf komodifikácie: vznikol „unikátny performatívny kus“, ktorého cena ešte stúpla približne sedemnásobne a ktorý ešte intenzívnejšie rozšíril slávu autora aj aukčného domu. Kapitalizmus tu ukázal svoju obludnú pružnosť. Nielenže predáva obrazy; predáva aj ich zničenie, absorbuje aj samotný odpor proti predaju, komodifikuje aj škandál, aj gesto vzdoru. Dokáže pohltiť dokonca vlastnú kritiku a premeniť ju na reklamu. V tom spočíva hlboká pravda o „slobode“ umenia v kapitalizme: umelec môže kričať proti trhu, ale trh jeho výkrik veľmi často speňaží.
Odcudzenie sa však netýka iba tvorcu a kupca; týka sa aj publika. Pozorovateľ či prijímateľ umenia sa v kapitalizme mení na konzumenta. To nie je nevinná zmena slovníka, je to zmena spoločenského vzťahu. Namiesto organickej interakcie medzi dielom a človekom nastupuje rýchla spotreba estetických impulzov. Internet, smartfóny, streamovacie služby a sociálne siete síce zdanlivo rozširujú dostupnosť umenia, ale zároveň rozkladajú podmienky hlbšieho vzťahu k nemu. Umenie sa nezastavuje, ale skroluje. Nestrávime s ním čas, ale prebehneme ho. Necháme ho na seba pôsobiť na niekoľko sekúnd a ideme ďalej. V tejto situácii je úplne presný postreh článku, že moderná spoločnosť pomaly zabúda, ako byť v prítomnosti umenia inak než s komoditou. Konzumácia sa zamieňa za skúsenosť.
Masová kapitalistická kultúra a umenie sľubuje jedinečnosť, katarziu, zážitok a slobodu, no v skutočnosti dodáva štandardizované, reprodukovateľné a ľahko stráviteľné formy, ktorých funkciou nie je oslobodzovať vedomie, ale udržiavať ho v pohybe spotreby. Kapitalizmus nehľadí na umenie cez jeho jedinečné vlastnosti ani cez jeho schopnosť vytrhnúť človeka zo status quo a ukázať mu svet inak; v popredí je výmenná a marketingová hodnota, nie pravda, forma a ľudská skúsenosť.
V kapitalizme nie je umenie nikdy slobodné. Nie preto, že by každý obraz cenzuroval minister a každú báseň schvaľovala komisia. Kapitalistická nesloboda je rafinovanejšia. Spočíva v tom, že umelec je nútený brať ohľad na trh, na značku, na predajnosť, na grantové mechanizmy, na pozornosť algoritmov, na očakávania zberateľov, vydavateľov, kurátorov, producentov a platforiem. Formálna možnosť „tvoriť čokoľvek“ tu zakrýva materiálnu nemožnosť tvoriť slobodne. Umelec bez ekonomického zázemia a marketingového aparátu je znevýhodnený bez ohľadu na kvalitu tvorby. Rovnako aj divák je vedený k tomu, aby umenie nekontemploval, ale spotreboval.
Preto nemožno zostať pri moralizovaní nad komerciou ani pri nostalgii za „čistejším“ umením minulosti. Ani minulosť nebola čistá. Umenie bolo závislé od chrámu, dvora, mecenáša, štátu. Kapitalizmus však túto závislosť zovšeobecnil a totalizoval: podriadil kultúru všeobecnej forme tovaru. Ak teda chceme, aby umenie bolo naozaj prístupné pracujúcim ľuďom, aby nebolo luxusom pre bohatých, dekoráciou moci ani investičným nástrojom, nestačí apelovať na lepší vkus trhu. Treba zvrhnúť spoločenské pomery, ktoré z trhu robia pána kultúry.
Až spoločnosť oslobodená od vlády kapitálu môže po prvý raz vytvoriť podmienky, v ktorých sa tvorivosť nebude podriaďovať zisku a v ktorých sa publikum prestane správať ako spotrebiteľ. Až v takej spoločnosti sa môže naplno potvrdiť aj Trockého téza, že dielo sa má súdiť podľa zákonov umenia, pretože tieto zákony už nebudú deformované slepým nátlakom trhu. Lenin mal pravdu, keď odmietal buržoáznu ilúziu nestraníckosti; Trockij mal pravdu, keď bránil vlastné práva umenia. Obe tieto pravdy sa spájajú v jedinom revolučnom závere: umenie musí patriť ľudu, no práve preto musí byť oslobodené od kapitálu. Nie uzavreté do cechu, nie zredukované na propagandu, ale otvorené celej spoločnosti ako forma pravdy, krásy, poznania a ľudskej sebatvorby.
Kým vládne kapitál, bude aj umenie v rozhodujúcej miere niesť jeho pečať. Skutočne slobodné umenie nezačne tam, kde sa umelcovi ponechá abstraktná „sloboda prejavu“, ale tam, kde sa odstránia materiálne podmienky jeho neslobody. Nie na aukcii, nie v reklamnej kampani, nie v algoritmickej distribúcii pozornosti, ale v spoločnosti, v ktorej pracujúci ľudia prestanú byť príveskom trhu a stanú sa skutočnými pánmi svojho spoločenského života. Vtedy bude umenie po prvý raz nielen pre ľud, ale aj skutočne ľudské.
