28. februára 2026 USA spoločne s Izraelom spustili spoločnú sériu útokov na Irán, pokračujúc nasledujúce týždne v rôznych intenzitách. Počas týchto útokov boli Izraelom a USA zasiahnuté aj školské zariadenia v Iráne vrátane základnej školy s počtom obetí až vyše 140. Aktuálne informácie potvrdzujú, že v Iráne bolo zasiahnutých/poškodených vyše 20-tisíc civilných budov vrátane zdravotníckych a edukačných zariadení, už s celkovým súčasným počtom obetí až 1 500.
Článok bol pôvodne publikovaný 9. apríla 2026 na instagramovom účte Komunistickej avantgardy Slovensko (@avantgardaslovensko).
Konanie Izraelu a USA pod vedením Trumpa nasvedčuje, že Trump bol presvedčený o ďalšom úspechu po poslednom dobrodružstve v rámci Venezuely, keď bolo bolo vedenie krajiny nahradené a celý proces bol sám osebe rýchly. Napriek silnej propagandistickej kampani a prezentovaní USA a Západu ako „osloboditeľov prinášajúcich demokraciu“ táto taktika znovu nevyšla. Atentát na najvyššie postaveného lídra Iránu Alího Chámeneího nemal výsledok, aký Trump očakával. Jeho miesto nahradil jeho syn Modžtaba Chámeneí a v krajine nedošlo k žiadnemu prevratu, ktorý by privítal západných imperialistov s otvorenou náručou.
Z „trojdňovej operácie“ sa tak stala dlhodobá prestrelka medzi lacnými iránskymi dronmi a americkými raketami za milióny dolárov, medzi ktorými schytáva výsledné explózie najmä civilné obyvateľstvo.
Čo sa týka postavenia EÚ v rámci tohto konfliktu, ktorej členské štáty neboli ohľadom ničoho informované, iba hlbšie sa odhaľuje neschopnosť a dvojtvárnosť rôznych vlád. Napríklad taliansky minister obrany bol stále na dovolenke v Dubaji po začiatku konfliktu, premiér Spojeného kráľostva Keir Starmer „záhadne“ zmenil pozíciu z odmietania povolenia použitia britských letísk na Trumpovu operáciu na úplný opak.
Napríklad ale španielsky premiér Pedro Sánchez sa postavil priamo proti využitiu vojenských základní v rámci Španielska za účelom útoku na Irán. Samozrejme sa za týmto „gestom“ ale skrýva fakt, že do tohto oficiálneho stanoviska americká armáda aktívne využívala rôzne vojenské základne v rámci Španielska na prípravu pred útokom na Irán. Ide teda iba o zapôsobenie na svoju voličskú základňu, keďže už v minulosti tvrdil, že zastavil dodávky zbraní do Izraela, no napriek tomu boli naďalej expedované.
Čo sa týka Iránu samotného, imperialistická politika v Iráne je motivovaná predovšetkým kontrolou ropy, strategickej polohy a geopolitického vplyvu. Zároveň sa Irán snaží zbaviť aj svojho najbližšieho a najväčšieho konkurenta, Izraelu. Imperializmus sa vždy snaží zakryť svoje vojny frázami o demokracii a bezpečnosti. V skutočnosti ide o moc, trhy a zdroje. Zásahy veľmocí od prevratu v roku 1953 až po dnešné sankcie ukazujú, že v súčasnom systéme sú záujmy kapitálu nadradené demokracii aj životným podmienkam obyčajných ľudí.
Iránsky ľud má bohatú tradíciu revolučného boja. Už začiatkom 20. storočia vznikla Perzská socialistická sovietska republika vedená revolucionármi ako Ehsánolláh Chán Dústdár. V 70. rokoch pôsobili marxistickí teoretici a bojovníci ako Masúd Ahmadzáde, ktorí bojovali proti diktatúre šáha. Tieto tradície dokazujú, že v Iráne existuje revolučný potenciál, ktorý imperializmus ani reakčné režimy nedokážu navždy potlačiť.
Masové povstanie v roku 1979 zvrhlo šáha a otriaslo celým regiónom. Iránska revolúcia ukázala obrovskú silu pracujúcich, študentov a chudobných vrstiev. Imperialistické mocnosti sa obávali, že revolúcia by mohla prerásť do socialistickej transformácie a inšpirovať ďalšie krajiny Blízkeho východu. Namiesto toho však revolučnú energiu nakoniec prevzali islamskí fundamentalisti, ktorí vytvorili nový autoritársky režim.
Z pohľadu západného imperializmu Irán nebol nikdy len „regionálnou otázkou“. Leží v centre jednej z najdôležitejších energetických oblastí sveta. Ropa Perzského zálivu je základom moderného kapitalizmu: poháňa priemysel, armády aj globálny obchod. Preto sa imperiálne mocnosti snažili zabezpečiť kontrolu nad iránskymi zdrojmi už od začiatku 20. storočia. Britskí a neskôr americkí kapitalisti dominovali ropnému sektoru a odčerpávali obrovské zisky, zatiaľ čo väčšina iránskeho obyvateľstva žila v extrémnej chudobe.
Jedinou cestou z tohto útlaku, nespočetných vojen, intervencií a vykorisťovania je medzinárodná solidarita pracujúcich a organizovaný boj proti kapitalistickému systému.
Komunisti zároveň nemajú žiadne ilúzie o iránskom režime. Islamská republika je autoritársky štát, ktorý potláča robotnícke organizácie, ľavicové hnutie a revolučné sily. Po revolúcii v roku 1979 boli tisíce komunistov uväznené a popravené; rodiny obetí dodnes pripomínajú napríklad aktivistky známe ako „Mothers of Khavaran“.
Samotná imperialistická agresia sa teda dotýka najviac pracujúceho ľudu, v Iráne civilné obyvateľstvo umiera a trpí na následky útokov USA a Izraelu pod náporom rakiet a útokov na infraštruktúru. Zvyšok sveta, a teda pracujúcej väčšiny, doplatí najmä na ekonomické následky tohto dobrodružstva USA a Izraelu, ceny pohonných látok stúpajú, keďže Hormuzský prieliv je na následky imperialistickej agresie uzavretý. Hormuzský prieliv je sám osebe jedným z najstrategickejších trás pre nákladné lode, v tomto prípade transportujúce najmä palivá, olej atď.
V súčasnosti sa ceny palív pohybujú v rozmedzí 1,480 až 1,900 eura za liter, cenové rozdiely sú najvýraznejšie v rámci nafty a benzínu. Tieto výrazné rozdiely v cenách pohonných látok si všimli aj v rámci EÚ, keď hovorca Európskej komisie kritizoval zavedenie dvojakých cien nafty na čerpacích staniciach. V praxi to znamená, že si vodiči s vozidlami registrovanými v zahraničí priplatia viac. Premiér Robert Fico naopak kritizoval komisiu za to, že nevidí snahu o obnovenie ropovodu Družba. Slovensko je zároveň v súčasnosti stále jednou z krajín s najmenším rastom cien pohonných hmôt v Európe, čo spôsobilo nával vodičov z rôznych okolitých krajín, najmä z Poľska, vykupujúcich cenovo výhodnú naftu a benzín, čo bol dôvod na zavedenie duálnej ceny na čerpacích staniciach.
Ako revolucionári odmietame falošnú dilemu, ktorá situáciu prezentuje ako riešiteľnú len dvoma spôsobmi: buď podporovať imperializmus, alebo podporovať reakčný režim. Pracujúca trieda musí mať vlastnú nezávislú politiku, musí budovať vlastnú revolučnú stranu, nezávislú od kapitalistických záujmov. Skutočný mier nepríde z diplomatických rokovaní medzi generálmi a miliardármi. Príde až vtedy, keď pracujúci sveta zvrhnú systém, ktorý plodí vojny.